Stará sa o deti s rakovinou a plynulý chod Kliniky detskej hematológie a onkológie na Kramároch. Zastrešuje všetky úseky kliniky a vie, kde kto pracuje i kto kde leží. Vedúca sestra Lucia Kostická zjednocuje systém starostlivosti o pacienta, školí zdravotné sestry a rieši krízy, ktoré sú každodennou súčasťou života v nemocnici. Prečítajte si rozhovor o tom, čo znamená zhoršujúca sa epidemiologická situácia a nízke percento zaočkovanosti pre detskú onkológiu.
Prichádza jeseň a už na konci augusta sme pozorovali denný nárast nových prípadov. Ako sa s tým cítiš v súvislosti so svojou prácou?
V súvislosti s prácou mám nádej, že sme tu už takmer všetci zaočkovaní a na tretiu vlnu hádam aj lepšie pripravení. Poznáme podpornú liečbu pri kovide, máme hotové režimy a vieme, na koho sa obrátiť a čo zháňať v prípade potreby.
Osobne si myslím, že celá situácia je stále veľkou neznámou. Nevieme, dokedy nás podrží očkovanie, či sa budeme musieť dať preočkovať, či ochorejú zaočkovaní a podobne. V tomto smere očakávam vedecké aj organizačné závery zo strany zdravotníctva a nadriadených štruktúr. Posledné Vianoce boli ťažkým obdobím a nevieme, či tohtoročné budú veselšie.
Dnes očakávame tretiu vlnu a snažíme sa na ňu pripraviť. Vieme o nových mutáciách vírusu a videli sme, čo spôsobili v zahraničí. Ako by si to porovnala s marcom 2020 na Slovensku alebo obdobím pred druhou vlnou, keď sme boli v podobnej situácii?
Predtým sme zažívali obrovský stres z nepoznaného. Nevedeli sme, ako budeme liečiť a čo budeme robiť, ak to postihne naše oddelenie. Nevedeli sme, na koho pleciach zostanú deti, ak nám ochorejú zamestnanci. Je takmer nemožné prenechať detských onkologických pacientov inému oddeleniu. Zvládnuť to organizačne i personálne bol veľký stres. Netušili sme, čo to bude znamenať pre naše vlastné životy, ako to postihne naše rodiny a aký dopad to bude mať na život a smrť všeobecne. Kovid je nevyspytateľný vírus s otvoreným koncom a nikdy nemáme isté, ako to dopadne.
Po druhej vlne už máme zodpovedaných niekoľko otázok. Zasiahla nás aj na oddelení. Ochoreli kolegovia, pacienti aj ich rodičia. Museli byť izolovaní, deti nemali kontakt s rodičmi, boli to rôzne osudy aj príbehy. Ťažko povedať, či to teraz môže byť ľahšie. Ja si myslím, že s náročnejšími variantmi to ľahšie nebude. My budeme mať rovnako veľkú zodpovednosť a budeme sa s tým musieť vysporiadať. Režim je veľmi prísny a dodržiava sa ťažko.
Ľahšie to bude jedine v tom, že dnes už vieme, že nebudeme musieť všetko vymýšľať a vyrábať na kolene. Máme pomôcky, sú dostupné a môžeme ich kedykoľvek použiť.
Čo znamená kovid pre dieťa s rakovinou?
Toto môžem vysvetliť ako zdravotná sestra. Onkologicky choré dieťa s kovidom je natoľko ohrozené pľúcnymi infekciami, že onkologickú liečbu musí nevyhnutne prerušiť. Tá mu zráža imunitu na nulu a dnes vieme, že kovid je hrozbou aj pre úplne zdravého človeka. Ak má dieťa s rakovinou kovid, musíme čakať, kým sa vylieči a nikdy nevieme, ako dlho potrvá, kým sa telo zotaví. Preto nevieme, kedy budeme môcť v liečbe pokračovať a či nestratíme priveľa času.
Prerušením onkologickej liečby sa šance na vyliečenie znižujú. Mali sme tu aj deti, ktorým hrozila hospitalizácia na áre a pľúcna ventilácia. Hrozba, že kovid skončí smrťou je stále aktuálna.
Čas je teda to najdrahšie, o čo vplyvom kovidu pri onkologickej liečbe prichádzame. Ako rýchlo treba reagovať pri novom pacientovi?
Keď sa už rakovina ohlási, rozbehne sa to rýchlo. V prípade leukémie sa rodičia s dieťaťom ocitnú u nás na oddelení behom krátkeho času. Rakovina tuhých nádorov, ktoré sa vyskytujú v kostiach alebo orgánoch, väčšinou prichádzajú pomaly a potichu. Začnú robiť problém pri pohybe, spôsobovať bolesť, ale aj iné ťažkosti. Vtedy sa dieťa začne sťažovať a spustí sa kolotoč vyšetrení.
Ak je dieťa vo fáze bez zdravého imunitného systému, tak vplyvom vážneho priebehu kovidu môžeme prísť aj o jeho život.
Ako vnímaš očkovanie a prečo si sa dala zaočkovať?
Ako človek zdravotník vnímam očkovanie v troch rovinách.
Prvá je osobná a súvisí s mojimi hodnotami. Sama sa bojím utrpenia a bolesti a mám strach, že prídem o pľúca, pretože o ne prišli aj mladší ľudia s kovidom. Dôverujem vedcom a informáciám ohľadom očkovacej látky. Ak som chorá, niečo ma bolí a trpím, trápi to aj mojich blízkych a rodinu. Doma sme zažili kovid s ťažkým priebehom a báli sme sa, ako to skončí. Viem si predstaviť starosti mojich blízkych, ak nebudem v poriadku. Preto bola pre mňa na miske váh skôr väčšia hrozba kovidu ako očkovania.
Z hľadiska práce vnímam zodpovednosť za svojich kolegov. Keď prídem do kancelárie alebo na poradu, nechcem ich nakaziť a nechcem, aby oni nakazili mňa. Náš pracovný kolektív tvorí viac ako 100 ľudí. K tomu treba prirátať pacientov, rodičov a to ani nehovorím, koľko ľudí stretnem v rámci dopravy a podobne. V mojej zodpovednosti sú živé bytosti. Nebolo by správne spoliehať sa, že to nejako dopadne. Osud každého jedného je pre niekoho dôležitý, každý by niekomu chýbal, každý môže utrpieť veľké škody na svojom zdraví a mne to nie je ľahostajné.
Posledná rovina je spoločenská. Vnímam, že kovid vytlačíme zo spoločnosti, ak sa nás čo najviac tých, ktorí môžeme, dá zaočkovať. Tak ochránime aj všetkých, ktorí sa zaočkovať nemôžu. Ak nám to bude jedno, ublížime im a sami nedopadneme dobre.
Ešte ako študentka som sa sama bála očkovania na hepatitídu, ktoré máme povinné. Odvtedy som preočkovaná aj na tetanus a nikomu nikdy nenapadlo odhovárať ma. Beriem to ako povinnú jazdu. Dnes si myslím, že ak tu kovid bude pretrvávať, asi by som sa ako zdravotník mala pravidelne preočkovávať. Vnímam, že vakcíny proti HPV alebo chrípke sú dobrovoľné a je v poriadku, ak to tak zostane, pretože nemajú taký spoločenský dopad ako kovid.
Môžu sa onkologicky choré deti očkovať?
Niektorí najstarší noví pacienti prišli už zaočkovaní. V prípade menších detí je najlepšie konzultovať to s lekárom na základe fázy ich ochorenia. Pokiaľ ide o rodičov, je to najlepšia ochrana ich detí, kým sa nemôžu dať zaočkovať. Rodičia sa na to často pýtajú na vizitách a my každému odporúčame, že ak nemajú vážne prekážky, nech sa zaočkovať dajú.
Asi všetci máme vo svojom okolí niekoho, kto sa zaočkovať nechce, odhovára od toho ostatných a v najhoršom prípade šíri konšpirácie. Ako komunikovať s takými ľuďmi a má z tvojho pohľadu vôbec zmysel presviedčať ich?
Ja osobne som vložila dôveru do rúk vedcov, ktorí to odporúčali a brali ako cestu. Vykročila som na ňu. Či sa to rozhodne urobiť ktokoľvek iný, je to jeho osobná cesta. Musí zvážiť svoje strachy, stresy a možno vnútorné skúsenosti. Každý jeden stojíme pred neistotou. Ani ja som nevedela, ako sa budem cítiť pár dní po vakcíne. Musela som v sebe nájsť štipku dôvery, vďaka ktorej som sa zaočkovať dala. Každého, kto ju v sebe nenájde, je ťažké prehovárať. Táto doba priniesla kovid a my musíme vymyslieť, ako s tým čo najľahšie žiť.
Ak si neviem poradiť, tak veľa študujem, ale dávam si pozor, čo študujem. Ak neviem nájsť autora textu, alebo za ním vidím čudný a nedôveryhodný zdroj, takými informáciami sa ďalej nezaoberám. Od zaručených informácií, ktoré niekto niekomu povedal, treba bočiť. Dôležité sú informácie z ministerstva zdravotníctva, prípadne regionálnych úradov. V rámci kliniky veľa spolupracujeme so zahraničím. Partnerské onkologické oddelenia máme napríklad v Prahe, vo Viedni, ale aj vo vzdialenejších krajinách a informácie, ktoré nám počas kovidu podávali, sa veľmi nelíšili. Mám pocit, že ľudia v zahraničí prijali tie informácie pokojnejšie a prirodzenejšie. U nás často musíme protirečiť za každú cenu, všetkému a vždy. Vnímam to ako príčinu toho, prečo sa nám o nejakých témach nedarí diskutovať.
Ako vnímaš útoky na slovenských vedcov, vedkyne, zdravotníkov?
Nenávisť, osočovanie a surovosť sú mi cudzie a vnímam ich veľmi boľavo. Rovnako to vnímam na adresu umelcov, kultúry, vedcov, zástupcov ministerstva, hygieny či ľudí v laboratóriách. Boli ochotní zviditeľniť sa, aby pomohli. Na oplátku dostali neľudské extrémne prejavy, ktoré treba odsúdiť. Mrzí ma a prekvapuje, že odsúdenie zo strany zvyšku spoločnosti až tak nevnímam. Prechádzame okolo toho a tvárime sa ako polícia pri barikádach, že nám je jedno, že mesto kolabuje, že sa nemáme ako dostať do nemocnice, kde na nás čakajú zástupy nahnevaných ľudí, ktorí sa pýtajú, kde toľko sme.
Ja sama niekedy rozmýšľam, čo by som mohla spraviť preto, aby som týmto ľuďom preukázala podporu a povzbudila ich, no zatiaľ som ten spôsob nenašla. Krutosť je nekultúrna a spoločnosť by sa tým smerom uchyľovať nemala. Myslím si, že veľa kultúrnych ľudí sa preto zamýšľa nad odchodom z krajiny a ja sama nemôžem povedať, že by sme sa o tom doma nerozprávali.
Nastane podľa teba odliv kultúrnych ľudí zo Slovenska?
V rámci kliniky sme si mysleli, že keď sa situácia po prvej vlne uvoľní, nikto tu nebude chcieť pracovať a veľa ľudí odíde. Situácia v ktorej sme pracovali, bola veľmi zlá. Mali sme pocit, že do prvej línie ideme s holými rukami a podomácky ušitými rúškami. Keď sa celá situácia uvoľnila, veľa ľudí prišlo o prácu a snažilo sa ju u nás nájsť aspoň ako pomocný personál. Na prácu sa pýtali aj ľudia s vysokou školou z iných odborov.
Čo by si odkázala tým, ktorí ešte nie sú rozhodnutí, či sa dajú zaočkovať?
Že im prajem, aby v sebe našli dôveru a dôvod, prečo do toho ísť. Či už je to pre seba, pre rodinu alebo pre nejaký vyšší princíp. Dôležité je hľadanie pravdy, a vždy je lepšie, ak prebieha v pokoji, bez nátlaku, zosmiešňovania a ubližovania. Dôvera v urobenie správnej veci sa tak nadobúda ľahšie.
Podporte prácu neziskovej organizácie Deťom s rakovinou a pomôžte nám vrátiť deti do života. Momentálne šetríme na rozsiahlu modernizáciu Oddelenia veľkých detí. Pomôžte nám prostredníctvom portálu Darujme.sk.
